Herečke a speváčke Míme z Nitry vychádza prvý album: Slová, ktoré mi povedal Habera, ma sprevádzajú dodnes

Rodáčka z Nitry Michaela Krajčová, známa pod umeleckým menom Míma, vydá v septembri svoj debutový hudobný album. K spevu mala blízko už od detstva aj vďaka svojmu otcovi, ktorý je dlhé roky členom skupiny Dios. Mímu môžete poznať i z rôznych speváckych a talentových súťaží, či z nitrianskych hudobných podujatí, na ktorých viackrát vystupovala. Dnes je z nej muzikálová herečka a už viac ako dva roky hrá v Mestskom divadle Brno.

Budúcnosť na javisku jej počas jednej z talentových súťaží predpovedal i legendárny a obávaný porotca Paľo Habera. Ukázalo sa, že mal pravdu, a Míme sa jej sen naozaj splnil. Nebolo to jednoduché – vyžadovalo si to roky štúdia a neustálej práce na sebe. Mladá a talentovaná Míma však dokázala všetkým, vrátane samej sebe, že na to má.

Teraz chce uspieť aj so svojou hudobnou tvorbou. V máji tohto roka vydala nový singel „Asi ma porazí“ a na jeseň pokrstí svoj prvý album s názvom QUITNUTIE. O tom, aký bude, čo ju inšpiruje pri skladaní piesní a kam by sa ešte chcela posunúť v tvorbe aj v živote, nám porozprávala v našom rozhovore. 

Foto: Juraj Bednárik

Kedy si začala so spevom a s herectvom? Lákalo ťa to odmalička?

Bolo to už dosť dávno… Prvý kontakt s hudbou som mala v škôlke a keďže je môj ocino hudobník, nebolo ťažké priblížiť sa k nej. Od ôsmich rokov som chodila na spev na základnú umeleckú školu tu v Nitre a niekedy v tom čase som sa veľmi vtipnou zhodou náhod dostala aj k divadlu. Moja babka našla v novinách inzerát, že Divadlo Andreja Bagara v Nitre hľadá detských komparzistov do muzikálu Jozefa Bednárika. Volalo sa to Kabaret, no a ja som prešla konkurzom. Od tej doby mi to nejako prischlo – aj hudba, aj divadlo. 

Spomínaš si ešte na Jozefa Bednárika? Bola si vtedy dieťa, ale aké to bolo pracovať s ním? 

Do divadla som prišla v šiestich rokoch a odišla som odtiaľ, keď som mala 12 rokov. Bola som tam pomerne dlho a na Jožka Bednárika si pamätám veľmi dobre. On mal neskutočne špecifickú charizmu a spôsob komunikácie – tým je vlastne aj dodnes známy. Bola to pre mňa veľká česť spolupracovať s takým divadelným velikánom. Ale niekedy som sa ho bála. Keď sa pre niečo nadchol, vedel to podať veľmi intenzívnou formou. Pre malé tiché dievčatko bolo trochu strašidelné, ale celkovo to hodnotím ako skvelú skúsenosť. 

Hovoríš, že ako malá si bola skôr tichá a utiahnutá. Takže nemusí byť človek už od malička extrovertný typ, aby dokázal vystupovať pred toľkými ľuďmi?

Nepovedala by som, že som bola extrovertný typ. Skôr som mala ako dieťa veľmi silný vnútorný svet. V tých rokoch to bolo veľmi jednoduché – vyjsť na javisko a niečo predviesť či zaspievať. Vtedy som ani nevnímala, že sa na mňa niekto pozerá. Bola som proste na javisku, spievala a viac som nad tým nepremýšľala. Teraz je to už, samozrejme, ťažšie. Ale asi je pravda, že človek na to musí mať určitú povahu.

Máš vyštudované nitrianske konzervatórium a Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne (JAMU). Vieš zhodnotiť, či ti tieto školy pomohli dostať sa tam, kde si dnes a otvorili ti „dvere“ do divadelného sveta?

Na konzervatóriu v Nitre som si v prvom rade prehĺbila vzťah k hudbe, tancu a k herectvu. Dvere do divadelného sveta mi však otvorila až JAMU. Až počas štúdia na vysokej škole prišiel stret s profesionálnym divadlom, dovtedy to boli skôr len komparzy v seriáloch a nejaký menší dabing. 

Na JAMU som študovala odbor muzikálové herectvo a musím povedať, že tie roky tam boli asi najlepšie a zároveň najťažšie v mojom živote. Bolo to veľmi inšpirujúce a mám pocit, že ma to posunulo o niekoľko levelov vyššie. Otvorili sa mi obzory, pretože som sa stretla s rôznymi talentovanými a nadanými ľuďmi a skvelými pedagógmi, ktorí ma posunuli vpred. Ak mám porovnať Mímu pred vysokou školou a po, tak vidím a cítim veľký rozdiel.

Bola vždy tvojou voľbou práve táto vysoká škola v Brne? Nechcela si ostať na Slovensku?

No… na VŠMU v Bratislave ma nezobrali (smiech). Neprešla som ani prvým kolom a bola som z toho dosť zdrvená. Aj tak som však chcela ísť radšej do Brna, pretože JAMU je jediná škola, na ktorej sa dá v rámci Česka a Slovenska študovať odbor muzikálové herectvo. To bola moja jasná voľba. Po skončení vysokej školy som sa chcela vrátiť na Slovensko, ale vyšiel mi konkurz v Mestskom divadle v Brne a už som tam ostala. 

Foto: Filip Fojtík

Máš skúsenosti aj s inými divadlami? Kde všade si už hrala?

Moja prvá spolupráca s profesionálnym divadlom bola ešte počas štúdia na JAMU. Vystupovala som v  Slováckom divadle v Uherském Hradišti, kde ma pozval môj vedúci odboru. Potom som ešte spolupracovala s Východočeským divadlom v Pardubiciach a ku koncu štúdia mi vyšlo to Brno. Tam teraz hrám aj v muzikáloch, aj v činohrách. 

Prečo si sa teraz po rokoch rozhodla vrátiť k hudbe? Divadlo ťa už nenapĺňa?

Divadlo ma stále napĺňa, ale čím ďalej tým viac si uvedomujem, že to bol skôr môj detský sen. Ten sa mi splnil – podarilo sa mi to, živým sa tým a zistila som, aké to je. Potrebovala som si to skúsiť a teraz mám pocit, že si to už môžem „odškrtnúť“ a ideme ďalej… K hudbe mám však odmalička veľmi blízko, a tak som sa rozhodla, že sa k tomu opäť naplno vrátim. Hudba pre mňa predstavuje akúsi duševnú terapiu a očistu. Takže to nie je tak, že by ma divadlo nebavilo, ale hudba pre mňa znamená niečo viac.

Keď si bola menšia, zúčastnila si sa aj viacerých talentových a speváckych súťaží. Ako spätne hodnotíš túto skúsenosť?

Mám na to dobré spomienky. Celé sa to začalo Kakaoslávikmi, potom prišla šou Slovensko má Talent, Mini Talent Show a posledná bola SuperStar.

Paľo Habera ti počas jednej zo súťaží povedal, že si sa „narodila pre javisko“. To musela byť pre teba veľká pocta, počuť to od takého obávaného porotcu a kritika všetkých spevákov, nie?

Táto veta konkrétne zaznela v súťaži Slovensko má Talent, v ktorej som sa prebojovala až do semifinále. Musím povedať, že tieto jeho slová ma sprevádzajú dodnes. Bola to veľmi úsmevná skúsenosť. Vtipné je, že vtedy som vôbec nepredviedla nejaký bravúrny spevácky výkon (smiech). V divadle – najmä v muzikáloch, sa však zvykne hovoriť, že čo neuspievaš, to uhráš a čo neuhráš, to uvyzeráš... Takže táto hláška zaznela presne po takejto situácii. Mne sa to vtedy vôbec nepodarilo zaspievať dobre, a tak som to uhrala (smiech). 

Išla by si do toho znova?

Myslím, že toto obdobie mám už úspešne za sebou (smiech). Už mi to nepríde atraktívne. Nepáči sa mi na tom ten princíp, že v momente, keď v súťaži uspejem, sa ma to okolie bude snažiť nejako formovať a ovplyvňovať. Potom by som to už nemusela byť ja. Zároveň by som sa len veľmi ťažko zbavovala tej „nálepky“, že Míma – to je tá z tej súťaže. 

Jeden čas si bola aj členkou dievčenskej skupiny. K tomu si sa dostala ako?

Po skončení Mini Talent Show sa syn Petra Marcina rozhodol, že urobí projekt – detskú dievčenskú skupinu. Volali sme sa Girls a nahrali sme jeden album. Mali sme rôzne zaujímavé spolupráce s uznávanými umelcami a hudobníkmi, napríklad s Mariánom Čekovským, Marikou Gombitovou či Petrom Farnbauerom. Fungovali sme asi tri alebo štyri roky a koncertovali po celom Slovenku. Vtipné, je že dodnes sa mi za to ozýva množstvo ľudí, ktorí nás v mladosti počúvali. Trochu ma prekvapuje, že si ma odtiaľ stále pamätajú. Ja som to pritom v tých časoch vôbec nebrala tak, že som nejaká „slávna“... (smiech). 

Neskôr si však začala tvoriť vlastnú hudbu a zverejňovať ju na Youtube. 

Áno, svoju prvú pesničku som zložila a uverejnila na Youtube asi keď som mala 18 rokov. Bol to taký tréning – na tých piesňach som sa učila a hľadala svoj štýl. Vtipné je, že doteraz sú medzi moji najúspešnejšími piesňami práve rôzne paródie. Nie som na to nejak zvlášť hrdá, ale vtedy to ľudí pobavilo. Ale celkovo nechávam na internete moje staré piesne len kvôli tomu, že viem, že niektorí ľudia ich majú stále radi. Keby to bolo na mne, tak ich buď zmažem, alebo nahrám nanovo.

Ako by si charakterizovala svoju hudbu? Čo by si o nej povedala ľuďom?

Povedala by som, že je divná (smiech). Keď sa ma ľudia pýtajú, čo je to za žáner, tak hovorím, že pop-folk. Nie je to ani čistý popový žáner, no nie je to ani pesničkárstvo. Neviem to presne zaradiť a vlastne ani nechcem. Proste to napíšem tak, ako sa mi to páči a ako to cítim. Čokoľvek v tých piesňach zaznie, vychádza priamo zo mňa – z môjho vnútra.  

Aké piesne budú na tvojom albume? Povedz nám o ňom niečo viac. 

Na albume, ktorý vyjde už túto jeseň, bude päť úplne nových singlov a päť takých, ktoré išli von vlani alebo tento rok. Naposledy mi vyšla skladba „Asi ma porazí“, ktorú doplnilo aj podomácky vyrobené lyrics video, a jedna ešte pôjde von aj s videoklipom.

Môj album bude niesť názov QUITNUTIE. Je to taká slovná hračka a narážam ňou na to, že ak chcem dosiahnuť osobnostný rozvoj a rast, musím vedieť aj vydýchnuť a vypnúť svoje myšlienkové pochody. Stáva sa mi totiž, že moja snaživosť a pracovitosť má niekedy na moju tvorbu skôr negatívny vplyv. Tam, kde je tlak, nie je kreativita, a potom je to celé o to ťažšie. 

Môžeš prezradiť aj nejaké mená hudobníkov, s ktorými si spolupracovala?

Na albume som spolupracovala s rôznymi známymi hudobníkmi ako Rastislav Sumega, Marián Púčik, Marek Kováč, Martin Vlček či Matej Tkáč. S Mariánom Púčikom, hudobníkom a skladateľom z Prievidze, som napríklad pracovala pri tom poslednom vydanom singli „Asi ma porazí“. On sa postaral o hudobný aranžmán v refréne, ktorý bol inšpirovaný reggae hudbou. No a producentom tejto skladby bol český hudobník Martin Vlček. 

A budú všetky pesničky len v slovenčine alebo sa tam primieša aj čeština?

Hoci v divadelných vystúpeniach používam češtinu, aj spievam po česky, pesničky na albume budú v slovenčine. Jednu som však naspievala s Marekom Vitekerom, takže to bude slovensko-český duet.

Vystupuješ v muzikáloch, kde je ten spev úplne iný. Zasahuje to nejakým spôsobom aj do tvojej tvorby? Nebojíš sa, že ti to ľudia budú vyčítať? 

Už sa to deje. Neraz som dostala od ľudí spätnú väzbu, že tam cítia ten muzikálový prejav. Zrejme to nemysleli ako lichôtku, ale neberiem to v zlom. Už sa s tým zmierila… Veď som vyštudovala muzikálové herectvo, zaoberám sa tým, vystupujem v muzikáloch… Je to jednoducho súčasť mňa. Mohla by som to robiť aj inak, ale zatiaľ nechcem. Keď píšem piesne, ide to zo mňa úplne prirodzene, a tá muzikálovejšia forma tam proste chtiac-nechtiac je. 

Myslíš, že je v súčasnosti ťažké uspieť na slovenskej či českej hudobnej scéne? Ako to vnímaš?

Dnes nie je ľahké uspieť, a to na žiadnej scéne. S príchodom sociálnych sietí je už všetkého všade veľa. Najväčšiu šancu na úspech majú asi ľudia, ktorí sa dokážu vyčleniť z davu a robia niečo inak. No to vôbec nie je jednoduché. Mať dobrú nahrávku s kvalitným textom a hudbou je v súčasnosti už nutný základ. Od toho sa musí interpret odraziť, no ešte je za tým množstvo ďalšej práce.

Kam by si sa chcela vo svojej hudobnej tvorbe ešte posunúť? Máš nejakú predstavu? 

Viem len, že by som bola nesmierne rada, kebyže sa moja tvorba dostane viac k ľuďom. Chcela by som, aby ma ľudia počúvali kvôli tomu, že sa im páči čo robím a ako to robím. Verím, že by si k nej mnohí vedeli nájsť cestu.

Foto: Terezie Fojtová

Čo hovorí na tvoju hudbu ocino, ktorý je tiež hudobník? Vie ťa aj skritizovať? 

Rodiča ma v tomto vždy veľmi podporovali. Ocino je mojou veľkou oporou a je na mňa hrdý. Hoci ja som na seba dosť kritická, on to naopak väčšinou hodnotí veľmi pozitívne. Vie byť aj kritický, ale posledné roky stále menej a menej. Je to možno aj preto, že sa teraz po piatich rokoch opäť vrátil k hudbe a zistil, že to už nie je také jednoduché ako kedysi.

Keď som bola menšia, tak mi dával aj nejaké rady, ale teraz sa naše úlohy viac-menej vymenili a väčšinou mu radím ja (smiech). O hudbe sa však rozprávame veľmi radi a často si vymieňame nápady alebo púšťame svoje nové skladby.  

Máš aj nejakú vysnívanú spoluprácu alebo hudobné vzory, s ktorými by si si raz chcela zaspievať? 

Vždy som chcela spolupracovať s českým spevákom Davidom Stypkom. Veľmi som v to dúfala, ale, bohužiaľ, to už navždy ostane mojím nesplneným snom, pretože pred pár rokmi zomrel. Práve on bol mojím najväčším hudobným vzorom. Zo slovenských interpretov mám veľmi rada Katarziu, Janu Kirschner, Richarda Autnera či skupinou Korben Dallas. Ak by sa mi s nimi podarilo dohodnúť akúkoľvek spoluprácu, tak by som asi skákala od radosti. 

Kam by si si priala, aby sa tvoja kariéra uberala v budúcnosti?

V mojich ideálnych predstavách by sa moja kariéra skladala z herectva a spevu. Rada by som spev aj učila a chcela by som sa viac venovať i dabingu. To by ma neskutočne bavilo. Takže keď si predstavím, ako by mohol vyzerať môj život o 10 rokov, tak je toto. Alebo budem niekde na javisku…