Pred 56 rokmi, v noci z 20. na 21. augusta 1968 vstúpili na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. Nečakaná invázia brutálne pochovala snahu o demokratizáciu komunistického režimu aj krátky nádych slobody. V to osudné ráno zaplnilo ulice dunenie tankov, vojenských lietadiel a zvuky streľby. Vojenská akcia a násilie odštartovali proces takzvanej normalizácie, ktorá upevnila moc komunistickej strany až do prevratu v roku 1989.
Vojenskú techniku bolo vidieť aj v Nitre a mnohí zo staršej generácie majú ešte stále v živej pamäti šok, hrôzu a mieru skazy v uliciach mesta. Ako uvádza Ústav pamäti národa (ÚPN), okrem Sovietskeho zväzu sa invázie zúčastnili aj jednotky zo susedného Maďarska, Bulharska, Poľska a Nemeckej demokratickej republiky (NDR).
„Celková sila inváznych vojsk bola 27 divízií, čo predstavovalo vyše 500 000 vojakov a asi 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. Sovieti si ešte pred inváziou zabezpečili tzv. pozývací list podpísaný niektorými dogmatickými československými komunistami, v ktorom títo žiadali ,bratské socialistické štáty’ o pomoc proti ,kontrarevolúcii’ a za udržanie socializmu v Československu. Vedenie KSČ však vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase počas prvých hodín invázie demaskovalo túto akciu ako vojenskú okupáciu a porušenie medzinárodného práva.“ vysvetlil ústav.
Brutálny vpád so sebou priniesol obrovskú mieru násilia, no aj odvahy. Sovietskym tankom sa postavili do cesty neozbrojení ľudia, ďalší zas otáčali alebo strhávali orientačné tabule, aby vojakov zmiatli a prinajmenšom spomalili ich postup.
„Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej výsledkom boli obete na ľudských životoch. Podľa najnovších výskumov zahynulo v dôsledku okupácie v Československu najmenej 108 ľudí, z toho 37 na Slovensku, ďalšie stovky boli ťažko ranených,“ dodal Peter Jašek z ÚPN.
V Nitre zaplnili tanky a vojenské autá viaceré ulice, vrátane korza, z ktorého je dnes pešia zóna. Na dobových fotografiách vidno, že do ulíc vtedy vyšli tisícky obyvateľov mesta.
K čiernobielej fotografii tankov odstavených na Predmostí neďaleko rieky Nitra napísala svoju spomienku z toho dňa aj Veronika: „Tu som bola v inkriminovanom čase s rodičmi. Otec to fotil. Okolobývajúci dávali maďarským vojakom (deťom) chleba a čaj. Teraz tu bývam a z okna vidím ten priestor, kde sme šokovaní stáli a počúvali, že nevedia, čo tu robia, kde idú a o čo ide. Bolo to smutné...“
„Přesně tak si to pamatuji i já. Pracovala jsem v té době v Nitře v Čedoku a právě ten den jsem měla v plánu jet domů do Karlových Varů. Když jsme v práci plakaly, ředitel kanceláře byl toho názoru, že už bylo na čase, aby někdo přijel udělat pořádek. Také si pamatuji, že nějaký maďarský voják měl s sebou dítě. Myslím, že tábořili i pod Kalvárií,“ dala jej za pravdu Zděnka.