Z roka na rok je snehu menej a menej a ľudia v nižšie položených oblastiach Slovenska sa s ním nestretli už poriadne dlho. V ich spomienkach sa však zachovala najmä snehová nádielka z januára 1987, ktorá sa v priebehu niekoľkých dní premenila na kalamitu.
Začiatok januára bol pritom mimoriadne teplý. Na teplomeroch svietilo +12 stupňov Celzia, a preto nikto neočakával to, čo priniesli nasledujúce dni. Teploty zrazu klesli o niekoľko desiatok stupňov, nastalo sneženie a fujavica, ktorá vyvrcholila 12. januára, kedy na Slovensku napadlo od 30 do 70 centimetrov snehu. Zasiahnutý bol prekvapivo najmä západ Slovenska.
Silný vietor a záveje paralyzovali dopravu a zásobovanie a niektoré mestá ostali doslova odrezané od sveta. Na snehovú kalamitu spomína s rešpektom aj Slovenský hydrometeorologický ústav (SHMÚ). „Január 1987 bol výnimočný najmä z pohľadu snehových pomerov. Mesačné maximum celkovej snehovej pokrývky dosiahlo absolútne najvyššie hodnoty na 49 meteorologických staniciach zo 107, ktoré boli v tom čase v prevádzke, čo predstavuje 46% a z pohľadu dlhodobého sledovania klímy, na 12 staniciach z 35 kontinuálne merajúcich meteorologických staníc Slovenska aspoň od roku 1961,“ uvádzajú odborníci.
V Bratislave namerali 65 centimetrov, v Dunajskej Strede až 77 centimetrov snehu a Oravská Lesná hlásila až 125 centimetrov. „Kvôli neustále sa tvoriacim závejom sa v dňoch 11.1. a 12.1. vlakom a autobusom nedalo dostať do Trnavy a v Bratislave dňa 12.1.1987 veľa ľudí behalo po centre mesta na lyžiach“, dodali meteorológovia.
V týchto dňoch sa ochladilo až pod -20 stupňov Celzia, keďže k nám od severu prúdil veľmi studený, pôvodom arktický vzduch. Mimoriadne chladné ráno zažili Slováci najmä 13. januára. „Na väčšine územia sme vtedy namerali minimum na úrovni -20 až -30°C. Napríklad Piešťany mali -29,8°C, čo je absolútne najnižšia teplota vzduchu na tejto stanici v celej oficiálnej histórii meraní,“ zaspomínali si odborníci zo SHMÚ. Úplne najchladnejšie bolo 14. januára v Červenom Kláštore, kedy na stanici namerali -35,6°C.
Na kalamitu z januára 1987 si stále živo pamätajú aj obyvatelia mesta Nitra, ktorí sa v tie dni nevedeli dostať do práce. „V nedeľu 11. januára celý deň husto snežilo a fúkal silný vietor, ani okno na vetrák sa nedal otvoriť. V pondelok 12. januára už síce nesnežilo, ale mali sme Sibír, doprava kolabovala. Ja som sa ledva dostal do práce do Vrábeľ, ale na cestu späť sme museli ísť taxíkom, hoci cesta bola ako-tak prejazdná,“ opísal tieto dni Alvin.
Radosť zo snehu tak mali len deti, ktoré sa namiesto sedenia v škole mohli vyblázniť v obrovských kopách snehu. „Nechodili sme do školy, boli uhoľné prázdniny… Bola to paráda – pre nás deti,“ spomína Diana.
„Prejsť do roboty bolo lepšie ako ísť do posilňovne, aj keď v meste boli chodníky vyčistené. Horšie to bolo na sídliskách, keď sme museli ísť s kočíkmi. Ale deti mali radosť,“ pamätala si Eva. „Moje deti mali 5 a 7 rokov, od Buganky sme išli pešo do školy a do škôlky, a my potom do práce na Hollého ulicu. Keď sme tam prišli, skoro nikto neprišiel do práce, lebo nechodili autobusy. Poslali nás domov. Tak sme išli znovu pešo na Zobor,“ spomínala aj Joja.
Podobné zážitky mali aj ďalší Nitrania, najmä mamičky s deťmi či ženy vo vysokom štádiu tehotenstva, ktoré sa obávali, že sa kvôli zasypaným cestám a autám nedostanú do pôrodnice. Snehová kalamita tak priniesla najmä množstvo problémov a obáv, no zasnežené biele ulice si ľudia pamätajú dodnes.