Pamätáte si aj vy na snehovú kalamitu 1987? V Šuranoch ráno odišli ľudia do práce a poobede sa nevedeli dostať domov

Mrazivé rána, neprejazdné cesty a spomienky, ktoré pretrvali desaťročia. Zima v roku 1987 zasiahla celé Slovensko, no v Šuranoch a okolí zostala v pamäti mnohých ako jedna z najextrémnejších. Obyvatelia si dodnes spomínajú na zasnežené ulice, komplikované cesty do práce či školy a dobrodružstvá, ktoré im vtedy priniesla snehová kalamita.

Snehu bolo po kolená a ľudia sa domov vracali jedine pešo

Jeden z pamätníkov opisuje, ako práve v ten rok získal nový byt a hoci mal istotu práce, doprava sa v ten deň úplne zastavila. „Toľko snehu som odvtedy nevidel,“ spomína na sociálnej sieti.

Ľubica, ktorá v tom čase pracovala v nemocnici a bola tehotná, prežila skutočne náročnú cestu domov. „Vlak išiel len po Úľany nad Žitavou a odtiaľ som išla pešo až na Černík, namiesto o 8:30 hod. som prišla po 13nástej. Deduško ma čakal vo vykúrenej izbe s horúcim čajom. Spala som až do ďalšieho dňa.“

Podobný príbeh zažila aj Mária, ktorej mama sa z práce musela vracať cez polia, lebo cesty boli neprejazdné. „Ráno odišli ľudia do práce a poobede už sa nevedeli dostať domov! Maminka išla od Bešeňova domov cez role, kde bol odfúkaný sneh, keď prišla domov, bola prefúkaná na kosť, my sme už do škôl nedocestovali, autobus zastal medzi dedinami a všetci sa vrátili pešo nazad!“

Dobrodružstvo v snehu a zamrznuté autobusy

Niektoré spomienky však majú aj úsmevný podtón. Slavomír mal vtedy len osem rokov, no jasne si pamätá, ako sa so susedmi spúšťali na sánkach z dvojposchodového domu, pretože sneh bol taký vysoký, že sa cez dvere nedalo dostať von.

Mária si naopak vybavuje zamrznutý autobus, ktorý ich nechal stáť v silnom vetre. „Pred Kaparášom, približne vo vzdialenosti 1 kilometer, nám zamrzol autobus…Pešo so silným vetrom do tváre, sme horko ťažko prišli na družstvo. Zamrznuté autá sa po okraji cesty hromadili. Okolo obeda nejaký pracovník družstva, nám priniesol vydojené kravské mlieko. Už sme veru boli aj hladní. A asi po hodine zamrzlo pekárske rozvozové auto. Ešte s tovarom. Aj sme sa na tom zasmiali. Taká náhoda. Ale aj chlebík dobre padol. Okolo 15:00 hod. začali chodiť autá od Nitry a podarilo sa nám dostať stopom do NZ. Keď na to dnes myslím, bolo to pre nás aj dobrodružstvo. Bez mobilov a nikto z nás nevedel, čo je doma,“ spomína.

Snehová pohroma z januára 1987: Ako si Nitrania spomínajú na kopy snehu a mrazivé teploty?

Marta zas noc strávila v hoteli, pretože dispečer ich varoval, že autobusy v ten deň nevyrazia. „Dispečer nám poobede povedal ,aby sme si zabezpečili nocľah že žiadny autobus nepôjde, tak sme išli do hotela Zobor, a tam sme prespali. Ráno sa čudovali, že ako sme prišli do roboty, lebo ešte ani ďalší deň autobus nešiel.“

Extrémna snehová nádielka v roku 1987 zasiahla celú strednú Európu a dodnes je pre mnohých jednou z najvýraznejších spomienok na ich detstvo či mladosť. Pamätáte si aj vy na túto legendárnu zimu?